Trvanie cesty: 3 dni tzv. predĺžený víkend 🙂
Počet kilometrov: cca 900 km
Rozpočet: 170 EUR
Asi sa všetci zhodneme, že rok 2020 bol niečím, čo málokto čakal. Ozvlášť bol krutý k tým, ktorí s obľubou sadnú na lietadlo a uletia niekam mimo Európy do teplých krajín. Priznám sa, som jedným z nich, ale na druhej strane mi uzavretie sveta otvorilo nové obzory spoznávania toho, čo som doteraz zanedbával – nášho ľúbezného Slovenska. Hoci pandémia zatvorila niektoré hranice, nás nadšencov dobrodružstva, objavovania a hlavne roadtripov priviedla na dychberúce miesta, o ktoré sa s Vami rád podelím.
Vyrazili sme skoro ráno z Trnavy smerom na Hlohovec pekne po dedinkách v snahe sa vyhnúť rýchlostnej ceste R1. Prvá zastávka na čerpacej stanici v Nitre a pokračovanie rovinkami smerom na Levice. Z Levíc sme si to šinuli po ceste 51 a 524 cez Bohunice, ktoré sú akousi pomyselnou bránou do CHKO Štiavnické vrchy. Asi už netreba viac napovedať, že našou prvou zástavkou je mesto Banská Štiavnica.
1. Banská Štiavnica | prvý RUINbar v dome Johana Gotfrieda Limpachera
Na letných rozpálených cestách hľadáte špeciálne miesta, ktoré vás schladia, nadchnú alebo v nich podávajú dobrú kávu. Ideálne všetko v jednom. Práve toto spĺňa RUINbar.
Koncept ruin barov dôverne poznám z Budapešti. O to viac som bol príjemne prekvapený, keď som vstúpil do jedného z prvých ruinbarov na Slovensku, práve v Banskej Štiavnici. Nájdete ho na Námestí svätej Trojice č. 5. Samotný podnik sa rozprestiera na prízemí posledného renesančného palácového domu s 500 ročnou históriou.
Palác je pomenovaný po svojom najznámejšom majiteľovi, ktorým bol bohatý banský ťažiar Ján Gottfried Limpacher von Lienpach, ktorý to v Rakúsko-Uhorsku dotiahol až na vice-ministra ťažby. Keď doň vstúpite dnes, je to ako vrátiť sa naspäť do dávnych dôb. I keď svoje najlepšie časy už má za sebou. Stav, v ktorom ho terajší majitelia našli, v kombinácii so šikovnou rukou dizajnéra vytvára v skutku atmosferické miesto. O to lepšie keď už cítite vôňu čerstvo zomletej kávy.
Zo Štiavnice pokračujeme po ceste 51 do Zvolena a potom okolo zámku Vígľaš po E58 smerom na Lovinobaňu, kde sa odpájame na juh k našej ďaľšej destinácii.
2. Obec Halič | vzkriesený zámok Galicia Nueva, skutočný klenot Novohradu
Počiatky hradu Halič siahajú do 12. storočia. Prežil dve svetové vojny aj nástup komunizmu v Československu v roku 1948. V jeho moderných dejinách menil pôvodný výzor. V 90. rokoch bol už výrazne zdevastovaný, no prečkal, aby po desiatich rokoch rekonštrukčných prác v roku 2016 otvorili brány verejnosti. Zo zámockého kopca je veľkolepý výhľad na okolitú krajinu. Tentokrát sme nevyužili gastronomické služby zámockej reštaurácie, no opäť, ako praví kávičkári, sme vyhľadali posilnenie v kaviarni Arcadia. Pre hladné krky s rozpočtom bežného Slováka dobre poslúži Zbrojnica Halič pod zámkom. Možno budete mať šťastie na poslanca NRSR Joža Pročka, ktorý je jej hrdý majiteľ. Podľa môjho názoru je zámok Galicia Nueva bezpochyby jeden z najprecíznejšie zrekonštrovaných historických objektov, ktoré na Slovensku máme. Posúďte sami.
Z Haliča naše cesty jednou stopu vedú cez Lučenec, Gemer, Rožňavu, Sorošku až do Košíc, kde prichádzame na krídlach letnej búrky. Bezpečným pomalým tempom pokračujeme v daždi cez Trebišov a jeho hrboľaté okresky v ústrety nášmu cieľu – prastarému vínnemu regiónu Tokaj. Kraju dobrých ľudí a ešte lepších mravov, do ktorého sa beznádejne zamilujeme. Zapadá slnko a pred nami sa rozprestierajú nekonečné vinice.
3. Tokaj | pravdivá legenda o raji vín
Pomenovanie TOKAY je slovanského pôvodu odvodeného od „STOKAY“ v prenesenom význame. Ide o sútok dvoch riek; Bodrogu a Tisy. Táto svetoznáma vinohradnícka oblasť geograficky poníma 7 obcí – Bara, Čerhov, Černochov, Malá Tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Veľká Tŕňa a Viničky. My sme zakotvili vo Veľkej Tŕni, kde sme sa ubytovali v priestrannom gazdovskom domčeku s dvorom dostatočne veľkým, aby sme ustajnili aj naše tátoše.
Tokajská oblasť je jednou z mála oblastí na svete, kde sa pestuje hrozno na výrobu prírodných sladkých vín. Je staršia ako oblasť Bordeaux vo Francúzku. O tokajskom víne sa hovorí, že je elixírom večnej mladosti. My sme si rovno v podvečer nášho príchodu povedali, že našu mladosť a odolnosť otestujeme v jednej z vychýrených gazdovských pivníc na kopčeku nad Veľkou Tŕňou. Po zvítaní s našou pôvabnou sprievodkyňou Veronikou, rodáčkou z Čerhova, vstupujeme akoby do iného sveta.
Kopec nad obcou Veľká Tŕňa totiž okrem výhľadu na okolitý kraj ukrýva 33 kamenných portálov. Tie vás zavedú do tokajských vínnych pivničiek, ktoré historicky patria miestnym rodinám. Tufové stredoveké pivnice z 15. storočia sú vyhĺbené do krehkého ale stabilného kameňa tufu. Pôvodne slúžili na obranu pred tatárskymi nájazdníkmi. Veronika nás previedla ich rodinnou pivnicou. Po prehliadke sme všetci zasadli v kóji, kde nás čakal miestny vincúr s odrodami pripravenými na degustáciu. Po pár vzorkách sme sa dozvedeli nie len to, že na výrobu tokajského vína sú povolené len tri odrody (Furmint, Lipovina a Muškát žltý), ale aj to, že pán somelier robil v detstve oberačky hrozna s naším Marošom, ktorý je polovičný Východniar.
Na špecifickej a jedinečnej chuti tokajského vína majú svoj podiel jednak slnečné svahy, no aj krajina samotná, na ktorej vinič rastie. Horniny vulkanického pôvodu dokáže veľmi dobre akumulovať teplo. Veľmi dôležitú úlohu zohráva počasie, dlhá slnečná jeseň a ranná hmla, ktoré v synergii umožnia, aby staré bobule napadla ušľachtilá pleseň Borytris cinerea. Zo sušených bobúľ zostanú cibéby – hrozienka bez ktorých sa tokajské víno nedalo vyrobiť. K jeho dokonalosti prispieva aj stabilných 10°C a vysoká vlhkosť (až 90 %) v tufových pivniciach. Dosť bolo však o víne. Priznám sa vám, že cesta hore z pivnice, ktorá je mimochodom 13 metrov pod zemou, je omnoho náročnejšia ako do nej.
Zaujímavosť: Medzi obdivovateľov tokajských vín patrili aj Voltaire, Cromwell, Napoleon, či dokonca Ľudovít XIV. V tomto období získalo tokajské víno prívlastok – Vinum Regumat – reg vinorum, čo v slovenskom preklade znamená víno kráľov – kráľ vín.
Pre nás závislých na kofeíne je ťažké začať deň bez lahodného expressa. Špeciálne s výhľadom pri ktorom si poviete: „pre toto sa oplatí žiť!“. Veronika dokonale splnila naše želanie a čoskoro sme sedeli v srdci slovenského Tokaja, kochajúci sa panorámou viníc a maďarskej časti Tokaja na horizonte z terasy vinárstva Chateau Grand Bari.
Pre milovníkov západov slnka, ktorí ho radi pozorujú cez zlatistý mok určite odporúčame 12 metrov vysokú Vyhliadkovú vežu v tvare dreveného suda. Cesta k nej vás trošku vytrasie, no výhľad stojí za to. Scenérie s vínkom v ruke vám dozaista učarujú.
Posledné miesto, ktoré určite stojí za zmienku, sme našli na okraji obce Klin nad Bodrogom. V blízkosti romantického stredovekého kostolíka sa nachádza najnižšie položené miesto na Slovensku. Určite ho neminiete lebo je označené žulovým obeliskom, na ktorom je uvedená nadmorská výška 94,3 m.n.m.
Tokaj je mnohými prehliadaný a nedocenený región. Priznávam, sám som podcenil jeho výnimočnosť povrchnosťou západniara. O to viac mi učarovala jazda pomedzi jeho vinice, západy slnka, chuť vína a priateľstva. To všetko sme objavili v kraji jedného z najlepších sladkých vín na svete a skvelej maďarsko-slovenskej kuchyne. Mimochodom, určite skúste miestne halászlé 😉
Ako sa vraví, každý predĺžený víkend skončí a my vyrážame späť na západ. Čaká nás celý deň cesty. Vstávame skoro ráno, z Košíc pokračujeme na Rožňavu okolo stále nedokončeného Hradu Krásna Hôrka, ktorého zhorená strecha je stále v rekonštrukcii. Z Rožňavy sa odpájame na Dobšinú smer Dedinky-Mlynky.
4. Palcmanská Maša | brána do Slovenského raja
Palcmanská Maša je najväčšia vodná nádrž na území Slovenského raja v hornom toku rieky Hnilec. Naša zastávka na výdatný obed (podotýkam, prvá, teda okrem tankovania). Na jej brehoch nájdete ubytovacie, športové a rekreačné zariadenia, kde sa dá fajn prestravovať.
5. Náš kúsok po slovenskej Route 66 | Chmarošský viadukt
Nebolo by to správne zakončenie roadtripu bez niečoho legendárneho všakže. My sa napájame na Slovenskú Route 66, ktorá je síce vedená ako štátna cesta I. triedy, ale tú triedu teda pod vami veľmi necítiť. Otrasy však krásne kompenzujú scenérie krajiny a prejazdy popod železničné mosty, tunel a malebné dedinky.
Každý úsek cesty má svoju dominatu. Tu je ňou bezpochyby Chmarošský viadukt pri Telgárte. Táto monumentálna technická pamiatka je 113,6 m dlhá a 18 m vysoká. Ako železničný most bola postavená v 30. rokoch 20. storočia na trati 173 Červená Skala – Margecany, priamo pod Kráľovou hoľou, kde sa podľa legendy ukrýval aj ten náš Juraj Jánošík.
Po absolvovaní povinného fotoshootingu pokračujeme po 66-tke na Brezno, Banskú Bystricu a Zvolen, kde nás po celom dni čaká na motorkách tentokrát vytúžená R1, ktorá nás rýchlo a bezbolestne zavedie domov do Trnavy. Vidíme sa niekde nabudúce. 😊
Odporúčané aplikácie: MAPS.ME – funguje offline, Relive – na zmapovanie vášho tripu, iradar – pomôže vám sa vyhnúť búrke
MAPKY K TRIPU
🇸🇰 krátky trailer z cesty po našom krásnom Slovensku